Išla som do školy, deti s učiteľkou boli vonku. Keďže sme potrebovali vymeniť pár slov, učiteľka očkom sledovala šantiace deti, ja menšiu dcérku. Až po chvíli som si všimla, že moja prváčka sedí so sklonenou hlavou na lavičke - úplne mimo hlúčikov hrajúcich sa detí.
Dokončila som rozhovor a išla za ňou s klasickou otázkou: "Stalo sa niečo? Bolí ťa bruško?" Odpoveďou mi bolo záporné pokrútenie hlavou. "Tak mi povieš, čo ťa trápi? Potom ti neviem pomôcť a ak pomoc chceš, musíš mi povedať..." pokračovala som dúfajúc, že sa mi podarí prelomiť bariéru mlčania a smutných očí so slzami na krajíčku.
"Deti sa so mnou nechcú hrať, lebo vraj klamem."
Zostala som prekvapená. Doma sme klamanie preberali veľmi často, hlavne v situáciách, keď sme sa na niekoho spoliehali a on potom zabudol, vyhováral sa alebo klamal - sama dôverne spoznala, aké to je nepríjemné, takže som bola presvedčená, že ak aj klamala, musí to byť veľmi vážne...
"A čo si im vravela? Môžeš mi to povedať?"
Čakala som všeličo - nejakú blbosť ohľadom hračiek, úlohy. Potom niečo, čo určite súvisí s tým, že nežije vo svete úplnej rodiny, ktorý je v škole na každom kroku konfrontovaný s idylickou rodinkou vo svete úloh, šlabikárov, vlastivedy (a zrejme sa hanbí za nás dospelých).
Najprv vyčítavý pohľad, potom otázka v očiach a potom mi hovorí: "Mami, ja som im povedala pravdu. Povedala som im, že ma nebiješ a nikdy si ma nezbila."
Bola som prekvapená a zaskočená. Neklamala. Povedala pravdu a preto, že jej pravda bola pre deti nestráviteľná, spoločne ju obvinili z klamstva.
Keďže hlúčik bol nablízku, zobrala som ju za ruku, šla k deťom, spýtala sa, ako to bolo a povedala: "Vravela pravdu. U nás doma sa nebije. Ani len-tak po zadku. A bitkou sa ani nevyhráža."
Teraz zase zostali prekvapené deti.
"A Vás doma vari bijú, Vám mama dáva po zadku?"
Neviem, či v tej chvíli bola vôbec ruka, čo nevyletela hore. Dokonca už so smiechom som sa dozvedela o výprasku (smutnou pointou bolo to, že dievčatko si ani nepamätalo, za čo výprask bol, "hlavne, že bol").
Na to som už nemala slov ja, pretože sa mi opäť potvrdilo, že ak na správnom mieste a v správny čas nejdeme s davom, stávame sa vyvrheľmi kolektívu...
A nebyť v tej chvíli na tom mieste, ktovie, či by som sa to dozvedela a ktovie, ako by túto konfrontáciu s vonjakším svetom vnútorne spracovala moja prváčka...
Viete, prváčikovô je veľmi zvláštny svet.