Sociálne siete, napr. takí gardisti... Možno ani nebolo rodiny, v ktorej neboli (veď zostalo ich tu po vojne viac ako Židov, ktorých vyvážali v dobytčákoch) a vôbec - nepatrí sa ukazovať prstom na vlastných, alebo na nich, keď sa nám môže prihodiť, že nám niekto vytkne, že aj tí naši... Komunisti... Pahýľ minulosti v nás. Rodina, najlepší kamaráti, ktorí pomohli vybaviť, čo sa inak nedalo. Pomohli vtedy, teraz ja im, alebo tí šikovnejší mne ešte aj dnes. To, čo "nás spája" je zvláštna súdržnosť - spolu hore, či spolu ku dnu (sila sociálnych sietí je neskutočná, zvlášť tá s názvom ŠTB..., alebo aj tá súčasná - sieť chlapských slotovských krčmových rečí na adresu žien, ktoré si trúfajú byť niečo viac, ako len sliepkami...)
Jednotlivci... Rodinné putá, láska (taká rodičovská, bratská...). Na brata, otca, priateľa, nepovieme nič zlé. I to viditeľne zlé sa snažíme (sami pred sebou i navonok) ospravedlniť.
Potom podobný cit k ľuďom v nedostižných výšinách, obdiv k tým, čo reprezentujú naše skryté túžby... Tak, ako doma matky synov, čo pochybili, prestávame vnímať realitu, nepripúšťame si fakty a ospravedlňujeme a ospravedlňujeme. Vidíme len to, čo srdce dovolí...
Válek... Básne plné nehy, citu, rozorvanosti a bolesti, na druhej strane politik, ktorý stál na balkóne, keď vodnými delami rozháňali sviečkovú... (Ako únik od skutočnosti som si jeden čas dokonca vymyslela, že básničky mu písal tajne niekto iný...) Dodnes mám s ním problém. Keby Válek dnes žil, jednoznačne sa ho na to spýtam a poznajúc odpoveď budem vedieť zaujať stanovisko. Milujem jeho básne, no ako politika ho odmietam a nikdy by som ho nevolila.
Nohavica... Keď bolo už nad slnko jasné, že donášal na Kryla, česká spoločnosť sa rozpoltila. Na tých, ktorí ho odsúdili a na tých, ktorí našli milión dôvodov, aby situáciu zľahčili, aby ho ospravedlnili... Na jednej strane Kryl, na druhej Nohavica... Keby žili obaja, veľmi-veľmi neľahká situácia pre celú spoločnosť.
Podobne i "náš" prezident a jeho pochybenia (z predmečiarovkého, či mečiarovského, či neskôr obdobia...).
Ako z toho von?
Ľudia robia chyby. Tie tu sú a aj keď sú neospravedlniteľné, treba ich prijať. Jeden lekár to veľmi krásne povedal: "Kto chyby nerobí? Všetci robíme chyby. To najdôležitejšie je, či sa k svojim činom dokážeme zodpovedne postaviť a za chyby prijať a odpykať si zaslúžený trest..."
Neviem, ako to bolo s gardistami, komunistami, Válkom a Nohavicom (dosadiť sa dajú desiatky a stovky ďalších)... Neviem, koľkí si sami verejne dokázali priznať chybu a boli ochotní za ňu niesť zodpovednosť. Viem však o mnohých jednotlivcoch vo svojom okolí. O tých, ktorí vyšli sami s pravdou von, i o tých, čo sa to na nich prevalilo...
Na druhej strane neviem o tom, že spoločnosť niekedy verejne a s patričným dôrazom tú zodpovednosť dôsledne vyžadovala (asi nie, keď tá časť, čo na to mala morálne právo, zrejme bola v menšine).
Chyby treba vedieť pomenovať a uzavrieť... tak, aby boli jasne a jednoznačne oddelené. Pomenovať a odpustiť: "Stalo sa a dosť". Neospravedlňovať (hľadať poľahčujúce okolnosti), nevykrucovať a nevyhovárať sa na čas a dobu... Ak odpustím, znamená, že som prijala poznanie chyby, pochopila, ale neznamená to, že ospravedlňujem. Kto pochybil (vrátane mňa samej), musí vedieť niesť zodpovednosť aj za chyby. Ak človek kradol, tak mu nezverím kasu (a zodpovedne ju ani neprijme), ak nezvládol politickú rolu, tak ho odmietnem ako politika...
A ak mám pocit, že na poste prezidenta bol človek, ktorý tam nemal byť kvôli podstatným pochybeniam, tak poviem: "V poriadku, stalo sa to a to, možno ste skvelý človek v inom, ale ako prezidenta Vás voliť nebudem!"
